Nacházíte se zde: Úvod Články / Articles 2005 Noví členovia myslia na budúcnosť EÚ viac než starí

Noví členovia myslia na budúcnosť EÚ viac než starí


Fiasko summitu Európskej únie v Bruseli ostro zvýraznilo rozdiely v postoji väčšiny nových členských krajín zo strednej a východnej Európy a "starých" členov. Tieto rozdiely sa však neprejavili podľa očakávaného scenára, v ktorom sa mali noví členovia správať neľútostne pragmaticky a žiadať od EÚ toľko peňazí, koľko sa len dá získať, kým väčšina západných krajín mala na záver zmierniť svoj národný egoizmus v prospech ideálov európskej integrácie.

Nakoniec to totiž bolo východné krídlo EÚ, ktoré najhlasnejšie volalo po kompromise v mene záchrany politickej integrácie, zatiaľ čo väčšina starej európskej demokracie neľútostne bojovala za vlastné "národné záujmy". Vzhľadom na národné sebectvo niektorých veľkých krajín by mohlo mať nedosiahnutie dohody o rozpočte EÚ pre Európu zlovestné politické dôsledky.

Vyhlásenia vedúcich predstaviteľov nových členských krajín na summite naznačovali, že sú si tejto možnosti vedomí. Obávali sa o budúcnosť EÚ rozhodne viac než ich západní protivníci. Niektorí varovali, že odmietnutie európskej ústavy vo Francúzsku a Holandsku spolu s rozhodnutím summitu fakticky pozastaviť ratifikačný proces a jeho neschopnosť dohodnúť sa na financiách EÚ by mohlo odštartovať vážnu politickú krízu v EÚ.

Preto bola väčšina nových členov nakoniec ochotná podporiť kompromis navrhnutý Luxemburskom, podľa ktorého by rozpočet predstavoval len 1,06 percenta celkového HDP únie a rabat Veľkej Británie by sa zmrazil na sume 4,6 miliardy eur. Tesne pred konečným krachom rozhovorov dokonca päť nových členov vrátane Českej republiky a Slovenska súhlasilo s ešte radikálnejším plánom, podľa ktorého by rozpočet predstavoval len jedno percento únijného HDP.

Cynikovia môžu namietať, že nové členské krajiny si mohli také ústupky dovoliť, pretože by nakoniec rovnako dostali z EÚ tučné dotácie. Tým, kto mal tratiť najviac, boli čistí prispievatelia do rozpočtu EÚ.

Prekvapivé je však, že to bola stará a skúsená európska demokracia, ktorá tak ľahkovážne ignorovala politické riziko prameniace z potenciálneho znovuoživenia vášnivého nacionalizmu na európskom kontinente, kým nová neskúsená demokracia z východu Európy volala po obozretnosti.

Azda to bolo tým, že postoj východných krajín sa viac riadi nedávnymi historickými spomienkami a skúsenosťami. Za necelých 15 rokov zažili tieto štáty zmeny, ktoré čo do rozsahu a rýchlosti nemali v európskych dejinách obdobu. Pre väčšinu týchto krajín nebolo členstvo v EÚ len vstupenkou k hospodárskej prosperite, za ktorú zaplatia bohatí únioví pamätníci. Naopak uvedomovali si, že väčšinu práce budú musieť odviesť sami, i keď pod vedením EÚ a s pomocou úniového know-how.

Možno je toto jeden z dôvodov, prečo sa mnohí ľudia v strednej a východnej Európe domnievajú, že fondy EÚ sú síce užitočné, ale majú menší význam než možnosť byť súčasťou zjednotenej Európy.

Naproti tomu západoeurópske štáty politický rozmer európskej integrácie zjavne toľko neznepokojuje. Považujú ho za samozrejmý a viac sa zaujímajú o domácich voličov. Francúzi nechcú prísť o poľnohospodárske dotácie, rovnako ako sa im príliš nechce dávať viac peňazí novým členom, ktorých reformovaná ekonomika odčerpáva francúzske pracovné miesta. Rovnako pochopiteľná je aj britská zdržanlivosť vzdať sa rabatu EÚ vo svetle toho, čo je chápané ako francúzsky egoizmus a to aj napriek skutočnosti, že tento postoj škodí procesu rozšírenia, ktorý inak Veľká Británia podporuje.

Obyvatelia strednej a východnej Európy, ktorí sa stále spamätávajú zo strašnej politickej pohromy spôsobenej historickými európskymi démonmi, považujú intenzitu sebeckosti svojich západných protivníkov za trochu desivú. Európske dejiny sú plné katastrof, ktoré spôsobila krátkozrakosť národných politických elít. Koľkokrát si európski vodcovia mysleli, že majú veci pod kontrolou, a pritom vypustili démonov znovu?

Tým samozrejme nie je povedané, že sa Európa blíži k ďalšej dejinnej pohrome len preto, že sa EÚ nedokáže dohodnúť na rozpočte či na ústave. Obozretnosť je však na mieste a najmä politická elita národných štátov by sa mala zamyslieť, či znovu nezachádzajú príliš ďaleko. Aj keď kolaps zóny jednotnej meny pre politické roztržky sa zdá v tejto chvíli nepravdepodobný, nie je možné ho úplne vylúčiť. Očividne nemôžeme celkom vylúčiť možnosť následného oslabenia alebo rozpad spoločnej politickej štruktúry Európy.

Pre malé a ekonomicky stále krehké stredoeurópske a východoeurópske krajiny je Európa národných štátov, ktoré budú znovu neľútostne bojovať za vlastné záujmy, nočnou morou. Tento scenár by mal byť nočnou morou pre všetky európske štáty. Možno by mali na Západe viac počúvať svojich nových partnerov.

Toto je slovenská verze článku (vyšla v deníku Sme,22.6.2005), který byl napsán pro Project Syndicate. Anglický originál clanku lze najít na http://www.pehe.cz/Clanky/2005/06-20-projectsyndicate.htm. Francouzskou verzi, tak jak vyšla v deníku Le Figaro, 21.6.2005, lze číst na http://www.pehe.cz/Clanky/2005/06-21-lefigaro.htm